Som hrdý na svoje rodné mesto

Autor: Peter Čiernik | 27.10.2014 o 20:53 | Karma článku: 6,04 | Prečítané:  832x

Viaže ma k nemu pevné puto detstva a mladosti i života a práce v dospelosti.

Vyrastal som v okolí Dunajskej ulice.  Bývali sme v dome, v ktorom žilo asi sto rodín. V čase detstva sme využívali každú príležitosť na šport a hry. Mali sme na to nepreberné možnosti. V dome boli tri dvory, na každom sa dialo niečo iné. Na veľkom dvore bolo ihrisko, kde sme v lete hrávali futbal, vybíjanú, hokej s tenisovou loptičkou, tu začínala rabaka. To boli čarovné chvíle, boli sme v celom dome, vo všetkých zákutiach od pivnice po povalu. V zime starší chlapci polievali ihrisko dovtedy, kým sa na ňom nedalo korčuľovať. Aj rodičia prispeli. Z pivnice sme natiahli hadicu a už to išlo. Ako dnes vidím to netrpezlivé vyčkávanie či už zamrzlo. V dome ešte bývali domovníci, my sme mali domovníčku pani Murčovú. Jej manžel pomáhal s ihriskom a prácami okolo domu, pani domovníčka dozerala, aby sme niečo hlúpe nevyparatili. Na malých dvoroch – boli dva – sme hrávali hry, s ktorými sme sa na veľkom dvore nepresadili.  Ako malí sme hrali Kráľu, kráľu daj vojačka, vybíjanú, neskôr volejbal a v jednu jar sme podľahli ošiaľu novo objaveného najstaršieho športu bedminton. To boli zápasy. Hrali sme s takým nadšením, že by sme určite vyhrali najmenej mestskú ligu. Naši mali čo robiť, aby nás odtiaľ dostali k úlohám alebo na večeru.

Keď nám bol dvor malý, deti išli na leninák na húpačky alebo do pieskoviska. Starší, ktorí robili dozor pre súrodencov chodili radšej do šimbeku alebo šibeku  - oficiálne do Medickej záhrady. Tam bolo aj pieskovisko aj húpačky pre menšie decká a pre nich ihrisko na loptové hry. V lete bolo v bazéne akurátne vody na kúpanie.  Park s veľkými stromami a kríkmi bol ideálnym miestom na skrývačku.  Koľkokrát sme sa pretláčali  či preliezali cez plot, keď dozorca zamkol park a nevšimol si, že sme ešte poskrývaní v najlepšej skrýši, lebo sme skrývačku nedohrali.  Keď nás to zunovalo tu, utekali sme do parku na Dunajskú. Tu často starší hrávali veľké futbalové  alebo hokejové zápasy. Keď nestačilo ihrisko, hrávalo sa aj v bazéne. To boli fantastické zážitky. S nadšením sme fandili veľkým, keď hrali svoje zápasy. Dnes sa to ani nechce veriť.

 Boli sme vychovávaní  v tradičnom mestskom štýle.  V nedeľu po spoločnom obede sa vybrala rodina cez mesto  na prechádzku po dunajskom nábreží. To bola pre dospelých príležitosť osviežiť sa dobrým pivkom v Mestskom pivovare a pre nás malinovkami krachelkami. Tu sme viedli rozhovory o rôznych veciach, ktoré nebolo možné vybaviť počas týždňa.  Otec historik a filozof často využíval spoločné vychádzky na rozprávanie príbehov spojených s miestami okolo ktorých sme prechádzali.  Niekedy mali  tieto výlety pre nás detváky aj nepríjemné dozvuky, keď sme si  počas naháňačky dotĺkli kolená a roztrhali nedeľné biele pančucháče. Inokedy sme povinne korzovali po jedinom bratislavskom moste do Sadu Janka Kráľa. Dodnes si pamätám zákutia ružovej záhrady  a radosť s akou sme objavovali tajomstvá, skrývajúc sa za sochy, kríky alebo pôvodnú vežu františkánskeho kostola.

Čarovné boli samostatné výlety do uličiek v okolí hradu, Vydrice a Zuckermandla.  Boli to tajomné prieskumy vo vtedy už na búranie odsúdenej synagógy, či neuveriteľné potulky po uzučkých uličkách vedúcich popri učupených domčekoch prilepených k hradnému opevneniu. K týmto miestam sa viaže príhoda, keď sme s chalanmi zliezli z hradného múra do akéhosi dvora. Nedarilo sa nám preliezť cez vysoký plot, keď tu zrazu jeden z nás náhle zmizol. Pribehol majiteľov pes a náš kamarát sa v mihu ocitol na druhej strane. Ťažko preťažko som sa trápil, kým som sa dostal z tejto pasce ja sám, lebo na svoju škodu som sa psa nebál.

Počas štúdia na strednej či vysokej škole som veľa času trávil v Ondrejskom cintoríne. Vtedy sa tam už nepochovávalo, slúžil skôr ako park. Bolo to tiché miesto, kde sa pri potulkách dalo z náhrobných pomníkov podozvedať mená osobností i jednoduchých ľudí, ktorí tu našli svoj posledný odpočinok. Dodnes je tu cítiť históriu nášho mesta. Príťažlivý bol pomník Bratislavského Robinsona, ktorý je dodnes lákadlom pre návštevu tohto miesta. Bolo príjemné odísť z ruchu ulíc a zažiť ticho a štebot vtákov ako kulisu pri čítaní alebo štúdiu. Skoro na každej lavičke skrytej v objatí tují si niekto vychutnával panujúcu pohodu. Neskôr som tu často kočíkoval nášho syna.  Mali sme veľa príležitostí tráviť v tomto prostredí  vzácne chvíľky pokoja.

Toto je len časť zážitkov, ktoré formovali môj vzťah k nášmu mestu a k ľuďom v ňom. Zasadím sa za to, aby Bratislava bola mestom  v ktorom sa žije dobre. Mestom, kde sa cítime doma všetci čo tu bývame a pracujeme a kam sa radi vrátia tí, ktorí ho navštívili. Je čas, aby sa Bratislava rozvíjala na mesto, ktoré má svoje promenády, svoju zeleň, v ktorom je poriadok a v ktorom sa cítime bezpečne. Leží mi na srdci, aby bola mestom, ktoré je naším domovom.  

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Kto bude na Vianoce dokladať tovar? Firmy nevedia nájsť brigádnikov

Vo väčších mestách ponúkajú brigádnikom aj štyri eurá za hodinu, ale nikto nemá záujem.

PLUS

Anton Zajac: Šancou pre Slovensko je nová, slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu.

TV

Ministrov žiadajú, aby si už neuťahovali z Johnsona

Podporovateľ brexitu s tým nemá problém, podľa Theresy Mayovej je to nedôstojné.


Už ste čítali?